Víkendové schladenie

Cez víkend sme sa vybrali s Veronikou do Tatier sa trošku schladiť, keďže dole vládnu neznesiteľné horúčavy. Peťo maká na chatke a tak na tento krát odmieta lákavu ponuku. Skoro ráno nás z Považskej berie bežecké duo Peťo Haboš s Kubom Turčanom smer Tatry. V Štrbe sa naše cesty rozdeľujú. Chalani si idú zabehnúť na Lomničák cez Filmarák a my pre zmenu máme v pláne sa trošku potúlať po Mengušovskej doline. Na Štrbskom plese si dávame štrbské presso a raňajky a s ťažkými báglami kráčame známym chodníčkom smer Žabie plesá. V tomto krásnom kúsku Slovenska Veronike ponúkam apartmán 5+1 (autobus) 3+1 a niekoľko bivakov 2+1. Volíme jeden pri riečke v tesnej blízkosti Žabieho plesa.

A keďže sme pri Žabích plesách musíme ísť asi najpopulárnejší hrebeň vo Vysokých Tatrách – Žabí kôň, Veronička si spraví horolezeckú maturitu.

…….“Stojíme jednou nohou v Poľsku a druhou na Slovensku. Vietor nám sviští popod prilby, pohľady nám smerujú dole na Morské oko a Czarny staw, Poľské tatry pôsobia divoko a drsne….ako vždy. Pred nami sa týči ostrý hrebeň ako britva, tatranci mu vravia Žabí kôň, alebo Žabák. Vtáci v diaľach, sem tam počuť hrmot kamenia, tatranská idylka nás plnými dúškami dostáva a obklopuje….“

….Veronika naťahuje prvú dĺžku, podľa mňa najkrajšiu. Troška nostalgie : ) Žabáka som už liezol 3krát a zakaždým s niekým iným. Prvýkrát to bolo s Vladom Sedlákom, odvtedy prebehol už nejaký ten rok a z Vlada je už tata a zhodou okolností sa narodil jeho synček ako ja 6.6. Prajem všetko krásne! Tretí krát som liezol Žabáka so sestrou, snáď čoskoro znova niečo polezieme spolu sister!….

Veronička nohami na slovenskej strane tatier a rukami na poľskej po pár minútach robí prvý štand. Precupitám ku nej, občas sa zastavujem, aby som nasal to, čo mi tak veľmi chýbalo….HORY! Ďalšiu dĺžku naťahujem ja a keďže máme 70tku lano končím tesne pred vrcholom. Veronika dolieza ku mne s krehnutými rukami a nohami. Je nám kosa, ale lepšia kosa ako teplo dole :) Veronička docupitá k vrcholu a užívame si chvíľu hore a po pár zlaňákoch sme dole. Svište naháňajúce sa po snehových poliach robia z týchto chvíľ niečo nezameniteľné. To čo stvárajú, s nemými tvárami sledujeme dobrú chvíľu. Vraciame sa k nášmu bivaku 2+1 a po večeri si  lýhame na trávu pod hviezdy. O 1dnej v noci nás budia kvapky veľké ako cukríky a rýchlo sa presúvame do bivaku.

V nedeľu ideme na Voliu vežu a vyberáme si novšiu cestu Moribundus za 7-. Ukrajujem z prvej dĺžky a musím povedať, že táto cesta ma prekvapila svojou krásou. Pekné kroky v pevnej platni. O druhej dĺžke ani nehovoriac, pekné 6tkové lezenie po lištičkách a bočákoch, rajbáskoch, človek sa pomaličky plazí vyššie a vyššie ako taká jašterička a navyše nemusí tak často zakladať, odlezy od nitu k nitu cca 5 metrov. Spoločný štand so Štáflovkou a ide sa do poslednej dĺžky, ktorej kľúčom je previštek. Po pár metroch stojím pod previštekom a hľadám, či to ide zľava alebo sprava. Nakoniec čukám na Veroničku, že idem. Vydávam sa jemne doprava. Chytám vysoko dobré voľné chyty, vravím si haha, to keď povolí, tak idem…..pravú nohu vykladám vysoko doprava na stup, pretláčam sa, dorovnávam ľavú nohu nad previs a po pár krokoch som v 4kovom teréne. Veronička za mnou dolieza a chytro zlaňujeme po južnom rebre, aby sme stihli posledný možný spoj smer blava. Na popradskom Veronika nahadzuje úsmev od ucha k uchu, vystrkuje prst (nie prostredný) a stopuje horskáčov na džípe. Chalani vezú 3 ceprov a ochotne nás vezmú spolu s nimi dole na Štrbské. Díky chlopaci! Chalanov je nám trochu ľúto, keď si predstavíme koľko takýchto ľudí, ako boli tí traja musia dennodenne zvážať dole.

Horám zdar a nezabudnite…..Vždy s úsmevom!